Ajajaj… človek mieni a život mení. Celé moje odhodlanie makať na sebe a fakt poriadne cvičiť v posilovni šlo do hája. Celý týždeň som zatvorená doma. Dieťa kašle až to uši trhá, chúďatko. Tak sa liečime, pijeme sirupčeky a smutne sa pozeráme z okna. Čo už. Viem, žeby sa dalo aj doma cvičiť, ale mne sa to nedarí. Nikdy sa neodhodlám. Nemám to správne nadšenie medzi upratovaním, umývaním riadu, varením jedla, podávaním sirupčekov, smrkaním nosa a podobne. Som fakt zvedavá ako dopadne zajtraší pokec s Wendy. Nevidím to veľmi ružovo.
Rozhodla som sa, že sa aspoň poobzerám po ostatních blogoch, ako chudnutie ide iným snaživcom. Len tak čo jedia, čo a ako intenzívne cvičia, váhové úbytky, ako dlho vydržali a čo ich motivovalo najviac. Viem, že na každého platí niečo iné, ale trochu tej inšpirácie v podobe fotiek „pred“ a „po“ nikdy nie je na škodu. Už si vizualizujem ako budú vyzerať moje fotky z tejto kategórie.o) To mám z kurzov sebavzdelávania – vizalizovať si cieľ. A moje fotky „po“ (tie čo si predstavujem v mojej hlave) vyzerajú niečo medzi postavou zo seriálu Baywatch a Annou zo Zeleného domu.
Medzi blogmi som narazila na tzv. „pro-ana“ blogy. Najprv som si musela zistiť o čo ide. Teda už ma dávno nič tak nevydesilo. Jedálničky typu: Jídlo: nic, pití: voda, 4x kafe, 2x pivo, cvičeni: nic. Veľmi sa teším keď zase budem štíhla, ale motivačné fotky na týchto blogoch ma budú mátať v snoch ešte nejakú dobu. Videla som motivačné mottá typu: nenechám sa ovládať sušienkou, chcem byť krehká ako víla a podobne. Jeden dovod pre anorexiu ma dorazil úplne: „Konečne Ťa ľudia budú brať vážne.“!!!!!
Som šťastná, že už nemám 16. Rozhodne moje chudnutie má byť cesta za zdravým životným štýlom, radosťou zo seba a zo života vobec.
